Výsledky súťaže MaCeFa

Fantasy v cene fantázie

Evka Zahradníková sa exkluzívne podelila o dlhú históriu, ktorá viedla k vzniku poviedky „Šoldovské zvony“:

„Šoldovské zvony je poviedka z podtatranskej obce Važec, ktorej dej sa začína v roku 1835. Ako to viem tak presne? Hlavná postava je moja praprapraprababka Zuzana Kaňa, ktorá sa narodila 30. 11. 1824 a v lete na začiatku príbehu má desať rokov.

K Važcu mám odmalička hlboký vzťah vďaka mojej babke, ktorá odtiaľ pochádzala. Važec bol pre mňa mýtická krajina, kde sa odohrávali rozprávky môjho detstva. A áno, je to „dedinské fantasy”. Z viacerých strán som počula, že tých už bolo v MaCeFa dosť, ale pre mňa to bol príbeh, ktorý dozrieval niekoľko rokov a zároveň jediné „dedinské fantasy“, ktoré som zatiaľ napísala. Bohužiaľ, babka sa ho už nedožila. Zomrela minulý rok v krásnom veku 90 rokov. Tento príbeh je moja pocta pre ňu. 

Zakladá sa na skutočnosti. V závere som si nevymyslela takmer nič okrem zvláštneho kameňa. Ja som tá Evička, čo si rada kreslí rodokmene. Práve, keď som pátrala po rodokmeni našej rodiny, narazila som na zvláštne meno: Zuzana Kaňa. Jej otec bol Pavol Kanya, ale o jeho rodičoch ani krste som nenašla žiadny záznam v matrike z obdobia, kedy sa narodil. A odtiaľ sa rozbehla moja fantázia a pospájala si rôzne čriepky z okolia Važca.

Jaskyňa, v ktorej sa našli medvedie kosti, kedysi považované za dračie. Zaniknutá opevnená dedina Šoldovo, pri ktorej vykopávkach sa našli dve vedľa seba ležiace mužské kostry, vysoké cez dva metre. Zmienka v kronike o drakovi, ktorý v roku 1672 sedel na veži kostola v Štrbe. Požiar Važca v roku 1931. Dokonca aj zvláštne, trochu orientálne črty mojej babky a jej predkov (ktoré možno majú niečo spoločné s tatárskymi vpádmi). Do poviedky sa vošli aj ťahavé važecké piesne, ktoré mi zvykla spievať, keď som bola malá, ale aj neskôr, keď sme spolu telefonovali. Pieseň Keby ja vedela, kde môj milý kosí bola to celkom posledné, čo som od nej počula.

Práve preto som si dala záležať na písaní tejto poviedky. Zo začiatku to šlo dosť pomaly, aj kvôli trochu nezvyklému štýlu, ktorý som si zvolila, lebo mi najviac „sedel“ k deju. Je trochu inšpirovaný filmom, a to nielen pri „strihu“ medzi scénami, ale aj v rámci nich. Film je totiž séria statických obrázkov, ktoré si mozog poskladá do pohybu, a presne tak je písaná táto poviedka. Je to séria popisov toho, čo sa deje v konkrétnom okamihu, ktoré sa v mysli čitateľa spoja do príbehu. Čo sa týka deja, pri niektorých poviedkach viem hneď od začiatku, čo sa v nich stane a ako sa skončia, ale tu som mala iba hmlistú predstavu a príbeh som objavovala spolu s písaním, až do seba všetko pekne zapadlo (jeden z najlepších pocitov pri písaní, odporúčam).

Písala som ju tu a tam pomedzi iné povinnosti asi od novembra a keď prišiel máj, bola som niekde v polovici. Vtedy som sa zúčastnila skvelého týždňového workshopu o ochrane starých stromov (moja srdcová téma) v okolí Poľany a Muránskej planiny. Príroda je pre mňa veľká inšpirácia, a tak slová začali prúdiť. Celú poviedku som dopísala po večeroch a v autobuse pri presunoch na tomto workshope. Verím skôr na náhody, než na osud, no tie náhody, ktoré sa mi pritom stali, boli veľmi pekné. Šli sme práve autobusom cez hriňovské lazy a ja som si potrebovala vyhľadať, ako je upevnené srdce zvonu, ale nebol tam signál. Pár minút na to sme však zastavili, aby sme si pozreli pekný výhľad z kopca, na ktorom stál kostol. Tam bola malá zvonička, kde som si mohla pozrieť zvon zo všetkých strán. A na ďalší deň, krátko potom, čo som poviedku v autobuse dopísala, sme zastavili v Hronseku, kde rastú dve staré lipy vedľa krásneho dreveného kostola a zvonice a pre mňa to bol takmer magický zážitok.

Takto teda vznikla poviedka Šoldovské zvony. Doladiť mi ju ešte pomohli Spisopriatelia, veľmi ústretová skupina fanúšikov písania a literatúry. Až po jej dopísaní som si uvedomila, že som spravila niečo podobné, ako Tolkien, keď vytvoril Stredozem ako mytologickú históriu Británie. Napísala som mytologickú históriu našej rodiny, inšpirovanú jedným zvláštnym menom v rodokmeni.“

Eva Zahradníková s poviedkou Šoldovské zvony zaujala aj porotu Ceny Martinusáka. Andrej Kovács s poviedkou Jahňa zaujal zase porotu Ceny Béla, ktorá vyberá najlepšie hororové poviedky. Kompletné výsledky súťaže MaCeFa po druhom kole budú oznámené v Martinuse 15.11.2025. Uvidíme, kto vyhrá vzácnu sošku a dozvieme sa tiež mená víťazov pridružených cien.

Súťaže sú skvelým spôsobom ako si zmerať sily s potencionálnou konkurenciou. Úspech dáva vydavateľom jednoznačný signál, že autor nie zelenáč a vie napísať dobrý príbeh.