„P*či tam! Čo sa deje?“ zrúkol šéf ajťákov na celý open office, až sa steny prísne tajnej budovy zatriasli v základoch.

„Posielame im hmlu,“ odpovedal Fero s pokojom Gautamu Buddhu.

„Teraz?“

„Presne o 13:03. Dostali sme pokyn zhora. Púšťame hmlu, rozdávame lásku, radosť… ešte zdravie, a budú nás uctievať ako Ježiška,“ škeril sa najlepší programátor, akého kedy firma mala. Vedel, že šéfa nesmie pustiť k slovu, a tak chrlil slovo za slovom ako o závod: „Starosta rozumie všetkým inštrukciám. Máme zrýchliť príbeh. Akcionárom sa nepáči, že beta verzia trvá tak dlho…“ Z plných pľúc si zívol. Zasa ponocoval s počítačom.

„Hej, hej, pomalšie!“ Šéf nestíhal vnímať všetko, čo mu Fero hovoril.

„Nebojte nič, všetko sme stihli. Hmla nabehla tak, ako mala. Priebeh simulácie kontrolujeme. Všetko ide podľa plánu. Môžete akcionárom podať hlá-…“

„P*či tam!“ skočil mu šéf do reči. „JA mám podávať hlásenie o akejsi hmle, o ktorej počujem prvý raz?! Prečo som o nej nevedel?!“

„Šéfe, ste… šéf,“ pripomenul mu Fero svojím typicky flegmatickým tónom. „Šéfovia oddelení podávajú hlásenie akcionárom.“

„Správne,“ zašepkal Jano o jednu kóju ďalej tak potichu, aby ho počul len Fero. „Naši šéfovia nemajú ani šajn o tom, čo robia ich podriadení, no hierarchiu hlásení dodržiavajú ako Písmo sväté.“ Hneď, ako dohovoril, vložil si do uší slúchadlá a pokračoval v práci. Dianie okolo ho viac nezaujímalo.

„JA!“ rozkrikoval sa šéf ďalej. „Ja viem VŽDY, na čom robíte. Posielate im hmlu,“ víťazoslávne si prekrížil ruky na hrudi.

„Veď som vám to práve povedal,“ hádal sa Fero.

„Tak vidíte!“ zaručal mu šéf tak blízko pri tvári, až Ferovi zahučalo v ušiach, no ani sa nehol. Na perách sa mu mihol nenápadný úsmev. Taký, ktorý neurazí ani cholerika, akým je šéf vývojárov.

„Stojíme za konceptom nového Geoverza,“ Fero rezignovane vzdychol, zložil si okuliare, z puzdra vytiahol handričku, a kým svojmu tupému nadriadenému pripomínal dávno známu skutočnosť (snáď už ôsmy raz tento týždeň), v duchu vzýval pokojnú verziu svojho ja, ktorú pomenoval Buddha junior, aby ho udržiavala v ľahostajnom móde. „Ak bude fungovať v simulácii, vlády ho aplikujú aj do reálneho sveta, chápete… šéfe?“

„K*R-VA! Vidíte, akú vážnu vec tu riešime?! MUSÍM VEDIEŤ O VŠETKOM!“ Tresol rukou po stole, až sa Ferov notebook zapotácal.

„Šéfe,“ precedil Fero oslovenie cez zuby, „do udalostí v simulácii zatiaľ zasahovať nemôžeme,“ vysvetľoval pomaly a zreteľne, aby mu rozumel aj ten najväčší obmedzenec. „Úloha nás programátorov,“ ukázal na všetkých v open spacei, „pri vzniku Geoverza je rovnaká, ako bola úloha Boha v deistickom modeli sveta. Stvoriť svet – a potom sa oň nestarať. S výnimkou menšej údržby. Pekná myšlienka, čo poviete?“ uškrnul sa. Práve sám seba prirovnal k Bohu a z nadriadeného urobil päťročné decko, ktorému treba vysvetľovať elementárne vzťahy medzi svetmi. Že to bola chyba, mu došlo až o pár sekúnd neskôr, keď šéf nesúhlasne priblížil svoju červenú tvár k Ferovej, až z neho Fero zacítil pach tresky z raňajok.

„Nie,“ prehovoril tak potichu, aby ho počul len on, „vašou úlohou je plniť príkazy akcionárov… a moje, samozrejme,“ direktívne sa vystrel a pomaly si ho premeral odhora dolu a naspäť. Odporovať zamestnancom, ktorí ho prevyšovali intelektuálne, morálne aj skúsenosťami, bola jeho najväčšia pasia. Šéf, ktorý by nevedel naprogramovať ani žmurkajúce slniečko v Pascale, sa po dlhej dobe spokojne zaškľabil a neuvedomil si, že je to prvý raz za štyri dni, čo zapojil všetkých päťdesiat svalov, ktoré sú za úsmev zodpovedné. Po odbornej ani po ľudskej stránke ho nikto v kancelárii nebral vážne. Korporátny kretén na manažérskej pozícii, ktorý neustále ľudí stresuje, nonstop hreší ako námorník po siedmom poldecáku a naserie ho aj krásny slnečný deň, nie je skutočnou autoritou. Napriek tomu sa ho väčšina podriadených bála. Vlastne všetci okrem jedného.

„Šéééfe,“ do officu vošiel Jožo v povznesenej nálade. Na sebe mal jeden zo svojich dobre padnúcich oblekov, tentoraz čierny s bielymi pruhmi, a na ľavej ruke nové smart hodinky. Usmieval sa od ucha k uchu, jeho kožené poltopánky vŕzgali do rytmu, takže niektorí ajťáci začali kývať hlavou, akoby boli na hip hopovom koncerte. V jednej ruke niesol hrubý spis, druhú nastavil okoloidúcim na high-five, no dočkal sa len každodennej ignorácie otráveného kolektívu. „Požiadal som o možnosť vstúpiť do simulácie,“ odpovedal na šéfove zdvihnuté obočie, „akcionári chcú, aby to bol posledný krok beta verzie – preskúmať hru zvnútra.“

Cievky v šéfových očiach zhrubli a ich červená farba sa zmenila na bordovú. „ČO STE?!“

„Požiadal som o možnosť vstúpiť do hry,“ zopakoval a spokojne hľadel do šéfových očí, v ktorých sa miešala nekontrolovateľná agresivita so šialenstvom.

„O žiadnom takom kroku neviem,“ tresol šéf do Ferovej stoličky, až chudáka Fera nadhodilo. Nebolo to prvý raz, čo schytal bombu za Joža. Preto mu firma menila stoličky dvakrát tak často ako ostatným. Väčšinu „nutných, drobných výdavkov,“ ako ich nazývali účtovníci, mal na svedomí manažér vývojárov. Na Ferove ergonomické stoličky už mala firma doživotnú zľavu. Fero totiž netrpel len šéfové bomby, ale aj skoliózou.

„Samozrejme,“ prikývol Jožo, „ste šéf. Nemáte šajn, ako má prebiehať vývoj si-…“

„ČO ŽE NEMÁM?! Som ŠÉF! Váš chlebodarca! Viem o každom vašom prde!“

Jožo s Ferom si na zlomok sekundy vymenili pobavené výrazy. Keby hneď teraz hodili šéfovi na stôl výpovede, do hodiny by po oboch skočilo päťdesiat firiem s ponukou na rovnako, možno lepšie platený job v IT sektore. No ak by zostal bez roboty ich manažér s IQ holuba a výrazom prekvapeného nosorožca v ruji, ani pes by po ňom neštekol. A vraj chlebodarca!

Našťastie Jožo hral túto hru lepšie ako väčšina nadriadených. Do tých len napchali pár manažérskych praktík na školeniach, z ktorých odchádzali do sveta vyzbrojení dvomi-tromi líderskými príručkami. Aby sa nepovedalo, odporučili im sledovať nejakého influencera (s ktorým zaručene spolupracovali), no nakoniec sami pochopili, že to nemajú v krvi. Za to Joža manipulovanie ostatných dotiahlo tam, kam potreboval.

„Jasné, že ste šéf. Ten najlepší,“ zalíškal sa. Bol si istý, že nasratý šéf narobí viac škody ako osohu, treba si ho zdomestifikovať ako pouličnú mačku. „Vy predsa riadite oddelenie. Len vďaka vám sa nám vývojárom tak darí. Chcel som len povedať, že vás pri všetkých povinnostiach, ktoré máte na starosti, netreba zaťažovať ešte aj detailmi našej práce. Hlásenie podám akcionárom ja, váš čas je vzácnejší.“

Šéfova namosúrená tvár očervenela, cievky v očiach sa vrátili k pôvodnej farbe a vrásky na čele sa mu razom vyhladili. Spokojný nadriadený je ako nakŕmená mačka, pomyslel si Jožo a vzápätí dodal: tak už zapraď a vypadni.

S prekríženými rukami a bez zvyčajných nadávok šéfino opustil open space vývojárov a konečne odišiel na obed. Jeho pohladené ego sa takmer nezmestilo do dverí. Aj pupok cez ne prešiel len tak tak.

„Koľkokrát si videl The Office?“ zasmial sa Fero. „Jim Halpert by mal v tebe solídnu konkurenciu,“ stíšil hlas. „Robil si si z neho prdel alebo si vážne požiadal o vstup do hry?“ Fero nedokázal skryť kombináciu prekvapenia, závisti a nechceného rešpektu. Jeho dobrá nálada bola v momente niekde za Tichým oceánom. Každý z tímu chcel Stratené zažiť na vlastnej koži. Čas od času niekto nazbieral odvahu a o vstup do hry oficiálne požiadal. Doteraz ho nikomu nepovolili.

„Skúsiť to môžem, nie?“

„Mal si mi o tom povedať. Mohli sme žiadať spolu.“